Zaujímavosti


V obci Rudlov sa na gréckokatolíckej fare 20.12.1817 narodil národný buditeľ a
spoluzakladateľ Matice Slovenskej A. I. Dobriansky. Študoval filozofiu a právo. Štúdiá
ukončil na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici, kde pôsobil ako banský inžinier.
V 50-tych 19. storočia rokoch bol Dobriansky zvolený za poslanca Uhorského snemu, kde mu
však Maďari znemožnili predniesť svoju reč. Tá bola zverejnená v tlači v roku 1861.
Dobriansky v nej žiadal rovnosť v jazyku a dokazoval, že Slovania osídlili uhorskú zem ešte
pred príchodom Maďarov.
- Medzi Rudlovom a Hlinným je slaná voda a liečivé bahno. V minulosti tam boli
postavené menšie kúpele, ktoré však boli ešte pred prvou svetovou vojnou zničené.
- Severozápadne od obce sa nachádzajú dva pramene železitej kyselky. Prameň zo
štôlne vyteká zo zasypanej banskej štôlne. Nový prameň sa nachádza proti potoku a je
hojne využívaný okoloidúcimi návštevníkmi.
- Medzi obcami Rudlov a Soľ je ložisko kamennej soli, ktoré je súčasťou Zbudského
súvrstvia. Soľné telesá tvoria mohutné šošovky. Hĺbka ich uloženia je od 270 do 450 m.
- Katastrom obce prechádza diaľková cykloturistická trasa ALŽBETA.

Škola v obci
Až do roku 1922 – kedy bol prijatý tzv. „Malý školský zákon“, upravujúci povinnú školskú
dochádzku a systém národných škôl ČSR, pre ľudové školstvo, platil zákon z roku 1868. Podľa
tohto zákona verejnú školu mohli zriaďovať: cirkvi, spolky, súkromníci, obce a štát. Väčšina škôl
bola cirkevná.
Terajšia základná škola v obci bola postavená v roku 1909, no vyučovanie bolo už skôr, a to v
zimnom období v jednom starom opustenom dome. Až do roku 1919 sa vyučovalo v
maďarskom jazyku.

Materská škola
V jeseni roku 1975 sa začala výstavba materskej školy s plánovaným nákladom 1.200.000,-
Kčs. MŠ sa stavala svojpomocne v akcii „Z“.
Práce organizoval predseda MNV Ján Drobňák a výstavbu riadil vedúci stavebnej skupiny
JRD Soľ Schleif Vladimír. Práce na stavbe pokračovali v roku 1976 a 1977 a v apríli 1978 boli
ukončené. Kolaudácia sa konala 2. mája. Do prevádzky bola odovzdaná 15. mája.

Príroda

Slanské vrchy sú sopečné pohorie severojužného smeru, dlhé 50 km a široké 12 až 20 km.
Zložené sú z piatich horských skupín (Šimonka, Makovica, Mošnik, Bogota, Milíč) oddelených
sedlami. Najvyšším vrchom pohoria je Šimonka (192 m).
Geologicky vývoj horstva bol ovplyvnený sopečnou činnosťou, pričom ne jeho stavbe sa
podieľajú andezity a iné vulkanické horniny. Eróziou pôvodného sopečného reliéfu vznikli
rozmanité povrchové tvary, prekrásne doliny, zrázne steny a bralá s kamennými morami na
úpätí.
Rozmanitosť prírodného prostredia, daná dubovo bukovými lesmi, kvetnatými lúkami,
hustou sieťou horských potokov a členitosťou reliéfu pohoria, je predpokladom bohatosti flóry a
fauny Slanských vrchov. Na lúčke pri obci sa vyskytuje poniklec veľkokvetý.
Vďaka výskytu vzácnych druhov vtákov (bocian čierny, včelár lesný, muchárik bielokrký,
chrapkáč poľný) sú Slanské vrchy na zozname chránených vtáčích území siete EÚ Natura
2000.
V katastrálnom území Rudlova sa nachádzajú dve maloplošné chránené územia - Prírodná
rezervácia Zámutovská jelšina (0,66 ha) a Národná prírodná rezervácia Zámutovské skaly
(30,66 ha).

Súčasnosť

Koncom roku 1996 bola ukončená plynofikácia obce v dĺžke 3131 m s celkovým nákladom
4.186 tis. Sk. V auguste v roku 2000 sa začalo s výstavbou Domu smútku, v máji 2001 s
výstavbou vodovodu. S výstavbou vodovodu sa uvažovalo už v roku 1973. Po prieskume
výdatnosti prameňa pod Poľanou, ktorý sledoval lesník Milan Rusnák sa neskôr započalo aj s
vrtom. Ten bol urobený do hĺbky 98 m, s nákladom 900.000,- Kčs. Vrt bol robený z toho
dôvodu, že sa uvažovalo o skupinovom vodovode pre obce Rudlov a Soľ.
V roku 1974 boli práce na vodovode prerušené so zdôvodnením, že kapacita zdroja by v lete
pre obe obce nepostačovala. Terajšia stavba je súčasťou skupinového vodovodu pre obce
Jastrabie nad Topľou, Soľ, Rudlov a Čaklov. Na odkanalizovanie obce je v k.ú. Soľ umiestnená
spoločná ČOV pre obce Jastrabie nad Topľou, Soľ a Rudlov.

Obec vo víre vojen

Obec vo víre vojen a sociálnych zápasov /1800-1849/
Zhoršenie postavenia nižších spoločenských vrstiev v prvej polovici 19. storočia viedlo k
nespokojnosti poddaných, ktorá vyvrcholila vo Východoslovenskom roľníckom povstaní v roku
1831 a v rade menších nepokojov.
V lete roku 1831 poznamenali obec ťažko dve tragické udalosti. Prvá bola cholerová epidémia a
vzápätí Východoslovenské roľnícke povstanie. Až do tohto roku Európa choleru nepoznala.
Táto zákerná choroba sa objavovala iba v Ázii, najmä v Indii. Nové infekčné ochorenie malo
veľmi rýchly priebeh a hneď v prvých dňoch si vyžiadalo veľké množstvo obetí, najmä z nižších
vrstiev obyvateľstva. Všetky známe lieky sa ukázali ako neúčinné a podstatnejší význam nemali
ani opatrenia úradov na dezinfekciu zdrojov pitnej vody a izoláciu postihnutých oblastí.
Epidémia prepukla plnou silou, hlavne na hospodársky a sociálne zaostalom vidieku, kde
doslova kosila chudobné roľnícke obyvateľstvo.
Začiatkom augusta zachvátila epidémia aj obec Rudlov. Prvý výskyt v obci sa zistil 22.7.1831.
Do 27.8. v Rudlove zomrelo na choleru 54 občanov rôzneho veku. Priebeh epidémie
skomplikovalo rozšírenie pochybného prípravku, ktorý poverčivému obyvateľstvu napriek
zákazu predával Ihnát z Jastrabia. Na mnohých miestach bola cholerová epidémia iba
predohrou a vlastne jedinou z hlavných príčin Východoslovenského takzvaného cholerového
sedliackého povstania. V skutočnosti mal sociálny výbuch hlbšie príčiny, ktoré spočívali v
hospodárskom a spoločenskom vývine v predchádzajúcich rokoch. V dôsledku zaberania
sedliackej i obecnej pôdy a sceľovania pozemkov od začiatku storočia značná časť roľníkov
schudobnela a nebola schopná plniť si povinnosti voči vrchnosti, pričom stále narastal počet
želiarov. /Želiar – vlastnil dom, ale nemal žiadny pozemok, podželiar – nemal ani dom, ani
pozemok, sedliak – poddaný s pridelenou zemepánskou pôdou/. Situáciu najchudobnejších
vrstiev komplikoval hlad a nemilosrdné vymáhanie dávok a roboty zo strany vrchnosti. Epidémia
bola vlastne iba vyvrcholením tohto utrpenia a stala sa bezprostredným podnetom k živelnému
povstaniu. Skutočnosť, že dovtedy neznámej chorobe padali za obeť práve príslušníci
najchudobnejších vrstiev a v oveľa menšej miere jej podľahla šľachta, farári, úradníci a židia,
viedla ku vzniku takzvanej trávičskej povery. Podľa nej príčinou vysokej úmrtnosti poddaných
nebola cholera, ale sami páni, ktorí ich chceli otráviť najmä dezinfekčnými práškami sypanými
do studní a inými vnucovanými ochrannými opatreniami. Túto poveru často umelo vytvárali a
zámerne rozširovali jednotliví vodcovia povstania. Cholera sa tak stala iskrou, ktorá zapálila
roky skrývanú nenávisť vidieckeho obyvateľstva. Tá bez jasného cieľa a programu povstania
prepukla zväčša v nekontrolovateľné rabovanie a neraz viedla k nezmyselnému a surovému
vraždeniu. Hlavnými ohniskami povstania boli Zemplín a Spiš.
Povstanie sa začalo koncom júla v okolí Trebišova a odtiaľ sa rozšírilo do stredného Zemplína.
Vyvrcholilo na území Solianskeho okresu. Zúčastnili sa ho najmä obyvatelia Zámutova,
Jastrabia, Rudlova, Merníka, Čičavy, Komáran a iných obcí. Nepokoje začali v Zámutove, keď
ozbrojení sedliaci pod dojmom trávičských správ vyrabovali kaštieľ, zbili miestnych židov,
zemepána, fiškála, na smrť ubili správcu a niekoľko dní mučili uväzneného pánskeho sluhu
fiškála Huňora. K najväčšej tragédii došlo v Merníku. Tam spojení poddaní z viacerých okolitých
obcí drasticky zavraždili zemepána Jozefa Suľovského spolu s ďalšími ôsmimi osobami,
vrátane štyroch žien. Medzi zavraždenými bol aj evanjelický farár Jozef Kaciáň a vrchný slúžny
sudca Solianskeho okresu Ján Revický, ktorý v kaštieli náhodne nocoval.
Dňa 1. augusta prišiel do obce Soľ bývalý sluha pánskeho fiškála Huňora Jozef Krobeľ, ktorého
sedliaci obvinili z otrávenia studní. Na druhý deň ho predviedli pred evanjelického farára Mateja
Rojku. Ten neinformovaný o trávičskej povere ho dal dopraviť k vrchnému slúžnemu Jánovi
Revickému. Slúžny ho zaradil medzi osoby určené na pochovanie obetí choroby. Na
nasledujúci deň opustil Krobeľ Soľ a ušiel do Zámutova, kde ho však uväznili a mučením
prinútili priznať sa k otráveniu studní z poverenia vrchnosti a duchovných. Zámutovčania začali
búriť richtárov susedných obcí a pripravovať prepadnutie kaštieľa. Do Soli prišli povstalci zo
Zámutova, Vole, Rudlova, Hlinného ráno 6. augusta 1831 a spolu s niekoľkými miestnymi sa
vybrali na evanjelickú faru s úmyslom zabiť farára Mateja Rojku. Toho však včas varovala
suseda a podarilo sa mu ukryť v záhrade. Vzbúrenci sa museli uspokojiť s vyrabovaním a
zničením fary. Vyrabovali aj príbytky bohatších židov. Keď Soľania odmietli pripojiť sa k
vzbúrencom a tiahnuť s nimi smerom na Vranov, vyhrážali sa im zapálením obce na štyroch
miestach. Povstalci ďalej pokračovali smerom na Čaklov, kde vyčínali v kaštieli barónky
Meškovej. Pred zotmením dorazilo do Vranova asi 600 buričov, kde pokračovali v ďalšom
rabovaní. Povstanie sa skončilo o niekoľko dní po príchode šiestich stotín vojska, ktoré do 12.
augusta obsadilo všetky ohniská vzbury. Vojaci pochytali niekoľko tisíc sedliakov, ktorých
pozatvárali vo Vranove a okolitých obciach. Tieto smutné udalosti definitívne ukončil štatariálny
súd vo Vranove. 119 účastníkov povstania odsúdil na smrť a ďalších niekoľko tisíc na väzenie a
palicovanie. Dňa 31. augusta 1831 sa konala poprava 41 sedliakov, ktorých obesili pozdĺž cesty
od Čierneho nad Topľou po Vranovské Dlhé. Medzi nimi boli aj dvaja obyvatelia obce Rudlov, a
to Michal Masič a Ján Pupko.
V roku 1848 sa v okolitých lesoch rozmohlo pytliactvo, najmä na majetkoch baróna Barkóciho,
ktorý preto musel požiadať sudcu, aby celá vec sa riadne prešetrila a v zmysle prijatých
zákonov sa zakázal sedliakom lov zveri a vtáctva. K závažným sociálne motivovaným
nepokojom došlo začiatkom roku 1845. V januári vtrhli ozbrojení sedliaci z Rudlova, Zámutova
a Soli do Šarišskej stolice, kde prepadli opálové bane a banskú osadu na Dubníku pri Červenici.
Za pomoci vojska a stoličnej šľachty boli vzbúrenci pochytaní a zvláštnym súdom odsúdení.
Ďalšie búrlivé udalosti priniesla onedlho revolúcia v roku 1848/1849.